Literárna tvorba

* Ako básnik debutoval zbierkou Jediný slaný domov (1961). Ďalšie básnické zbierky:Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1979), Slovák na Mesiaci (1986), Plakať je krásne (1987 vydané a zošrotované, 1990 znovuvydané), Odzemok na rozlúčku (1992), Milovanie v pokročilom veku (1999), Lekárnička zamilovaných (2004).

z výberov: Usmiaty otec (1991 ), This Side Up (2003), 70 o láske (2006).

Je autorom románu Van Stiphout (cenzurované vydanie 1980, necenzurované vydanie 2005).

Memoárove prózy: Moja žena Oľga a nekonečno (2004), V otcovej Prahe (2006).

Knihy esejí: Z reči do reči (1977), Homo scribens (1982), À propos svědomí (len v češtine, 1989), Homo politicus (2008), Prekliata Trnavská skupina (2007). O nákazlivosti šťastia (2009), Alexander Dubček, posledná kapitola (2009), Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť (2011).

Divadlá mu uviedli hry Metafora (1977), Teta na zjedenie (1978), Jánošík podľa Vivaldiho (1979, nová verzia Z dreva vyrezané 2000), Umenie neodísť (1988), Skúška (1989), Smrť v ružovom (1995), Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj (1999), Leťte, slečna Nituš (2001), Horor v horárni (2002), Lomidrevo (2004), Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo keď má bača šťastie na zýáztraky (2007), Popolvár (2008).

Niektoré hry vyšli v knihách 5xBotafogo (1978). Smutné komédie (1982), Dve hry o pravde (1990), Tri hry (2002), Na skle maľované / Z dreva vyrezané (vydanie Bryllovej hry v jeho preklade spolu s vlastnou hrou 2009). Vychádza Päť hier pre deti od 1 do 99 rokov (2011).

Z kníh pre deti sú najznámejšie Modrá kniha rozprávok (1974), Zelená kniha rozprávok (1983) – vyšli aj v novom vydaní ako Modrozelená kniha rozprávok (2003), Veľká kniha slovenských rozprávok (2003), Zlatá svadba (2010). Vychádza Čiernobiela kniha rozprávok (2011).

Bol scenáristom rozprávkového filmu Perinbaba (1984, réžia Juraj Jakubisko).

Preložil 16 hier W. Shakespeara a jeho Sonety, 4 hry Kuana Chan-čhinga, Sofoklovu Antigonu, Rostandovho Cyrana z Bergeracu, Bryllovo Maľované na skle, Nezvalovu Manon Lescaut, výbery z Rimbauda, Apollinaira, Puškina, Jesenina, Majakovského, Antonyča, Jevtušenka, Goetheho, Heineho, Morgensterna, Prešerna, Thákura, Chajjáma a diela mnohých ďalších básnikov a dramatikov.

Preložil aj celý rad muzikálov a piesní do muzikálov, z najznámejších: West Side Story, My Fair Lady, Kiss Me Kate, Grék Zorba, Parížsky život, Cigánsky barón, Tučný pradeduško a detektívovia.

Z češtiny preložil Erbenovu Kyticu (1977) Kollárovu Dcéru Slávy (1979) a Šafárikovu Tatranskú múzu so slovanskou lýrou (1986).

Bibliofilské vydania jeho prekladov Poeovho Havrana a biblickej Piesne piesní získali najvyššie ocenenia v súťaži o najkrajšiu knihu.

V jeho preklade vyšla vyšla aj európska hymna – Schillerova Óda na radosť (2005) a Krásne slovo, sladká melódia (2003) – zachované lyrické dielo minnesängera Henrica van Veldekeho (2003), od ktorého odvodzuje svoj pôvod.

Charakteristika tvorby (podľa literárneho centra)

Ľubomír Feldek, spolu s J. Stachom, J. Mihalkovičom, J. Ondrušom, J. Šimonovičom, pripravil v roku 1958 programové číslo časopisu Mladá tvorba (č. 4/1958),v ktorom sa po prvý raz predstavuje skupina spomenutých básnikov s uceleným a premyslene formulovaným umeleckým programom v oblasti poézie, umeleckého prekladu a tvorby pre deti a mládež. Literárna veda neskôr túto skupinu začala označovať prívlastkami trnavská skupina, konkretisti či neopoetisti. Feldek bol dominantnou postavou tejto generačnej umeleckej aktivity. Jeho poézia, ale aj próza, literatúra pre deti a prekladová tvorba zostala najväčšmi verná východiskovým princípom, ktorých inšpiračným zdrojom bol najmä český poetizmus a z neho najmä poézia Vítězslava Nezvala. Oproti jednorozmernej schematickej tvorbe prvej polovice päťdesiatych rokov stavia poéziu "pre všetkých päť zmyslov", vystavanú na neobvyklej citlivosti vnímania sveta, zdôraznenej citovosti, konkrétnosti, obraznosti, fantazijnosti, intímnosti. Je to poézia, v ktorej dominuje najmä metaforický princíp, založený, povedané s Feldekom, na "trení hrán vzdialených plôch, ich náhlom susedstve, asociácii". Knižným debutom básnika Feldeka bola zbierka, ktorá vyšla v roku 1961 pod názvom Jediný slaný domov. Stretla sa s priaznivým čitateľským i literárnokritickým ohlasom ako celok, no najmä jej druhá časť – rozsiahla básnická skladba Severné leto zaujala literárnu kritiku a naplno odkryla výnimočný básnický talent mladého autora. Po debute nasledovali zbierky Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980). Ich zjednocujúcim parametrom je premyslená autorská koncepcia, ktorej základnými vlastnosťami sú intímnosť, jedinečnosť a principiálna dialogickosť. Preto dominantnou témou v spomenutých zbierkach je téma partnerstva muža a ženy, téma manželstva ako jednej z foriem tohto partnerského vzťahu a téma domova a súkromia ako priestoru pre partnerský vzťah. Variácie na tieto základné tematické a hodnotové princípy nachádzame potom aj v neskorších básnických zbierkach. Variantom a zároveň doplnením základného problémového rámca básnických prác sú Feldekove prózy a básne pre deti. Vyniká v nich najmä princíp partnerského dialógu dospelého a dieťaťa. V čase vzniku prvých prác tohto typu (začiatkom rokov šesťdesiatych) išlo o radikálne novú podobu slovenskej literatúry pre deti, a preto sa začalo o Feldekovi, ale aj Válkovi, Jarunkovej, Šikulovi hovoriť ako o autoroch novej vlny v literatúre pre deti a mládež. Ako príklady možno spomenúť Feldekove práce Hra pre tvoje modré oči, Zelené jelene, Zlatúšik, Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok. Jedinou Feldekovou prozaickou knihou pre dospelých je román Van Stiphout, ktorý, využívajúc tradíciu pikareskného románu a skúsenosť autorovej generácie z čítania príbehov Iľfa a Petrova o Ostapovi Benderovi, je románom parodicky obráteným do vnútra slovenskej tzv. industrializačnej literatúry prvej polovice päťdesiatych rokov. Tento román, spolu s básnickou zbierkou Poznámky na epos tvorí zlomové miesto vo Feldekovej tvorbe. Od autentickosti, založenej na zverejňovaní intímností osobného života básnického subjektu či literárnych postáv prechádza autor k autentickosti, založenej na odkrývaní intímností vonkajšieho sveta, jeho historickej jedinečnosti. Preto parodizuje zakladajúce princípy totalitného režimu (Van Stiphout, Slovák namesiaci, Homo scribens, najmä esej AKO, divadelné hry Umenie neodísť a Skúška či súbor esejí vydaný v češtine Á propos svědomí), preto sa priamo zapája do procesu jeho občiansky založenej deštrukcie.

http://www.litcentrum.sk/39873